V tomto vekovom období dieťa rieši úlohy na úrovni zmyslovo pohybového myslenia, ktoré má situačný charakter. Pozornosť dieťaťa je nestála. Vnemy majú synkretický ráz a zároveň sú celkové a nepresné. Tento vývin spočíva v čoraz presnejšej a zložitejšej syntéze podnetov, ktoré celostne pôsobia na zmyslové orgány, predovšetkým na dotykový, zrakový a sluchový (preto má dieťa tendenciu najprv si predmety ohmatať). So vzrastajúcou automatizáciou pohybových činnosti sa pozornosť dieťaťa už nemusí sústreďovať na každú fázu činnosti alebo jednotlivý činnostný akt a postupne sa prenáša na cieľ a výsledok činnosti. Imitácia predmetných činnosti dospelého je jedným z najzákladnejších spôsobov učenia sa detí tejto vekovej kategórie. Dôležité je preto poskytovať deťom vzor správne vykonávanej činnosti, najmä pri utváraní kultúrno-hygienických návykov a sebaobslužných zručností (jedenie, obliekanie, obúvanie a pod.).

Najcharakteristickejším druhom hier sú pohybovo- manipulačné hry. Tieto hry, podobne ako ostatné, ktoré si dieťa spontánne vyberie, sú individuálnymi hrami. Často sa stáva, že dieťa pri hre zatúži po hračke iného hrajúceho sa dieťaťa. Dochádza ku konfliktu, v ktorom sa dieťa zväčša násilným spôsobom „zmocní“ tejto hračky. Vzhľadom na detský  egocentrizmus je tento druh konfliktov prirodzený a s postupujúcim vekom dieťaťa sa frekvencia ako aj spôsob riešenia týchto konfliktov mení v prospech pokojného.

V tomto veku sa intenzívne osvojuje a rozvíja reč dieťaťa, zlepšuje sa celková zrozumiteľnosť reči. Učiteľka poskytuje deťom pozitívny vzor spisovnej a kultivovanej reči.  Reč však pre dieťa nie je len prostriedkom sociálnej komunikácie, ale aj dôležitým prostriedkom komunikácie citov. Napríklad zvýšená intenzita hlasu v rečovom prejave učiteľky vyvoláva v deťoch pocit nelásky. V tomto veku je obzvlášť dôležité adresovať prosby, pokyny a želania konkrétnemu dieťaťu (napr. Betka, pomôž mi upratať kocky), a nie hromadne. Staršie deti dokážu už dobre reagovať na hromadné oznamy a pokyny.

Z hľadiska postupného rozširovania slovnej zásoby a vnímania, ako aj porozumenia obsahu reči, venuje učiteľka adekvátnu pozornosť najprv pasívnemu a následne aktívnemu osvojovaniu slovnej zásoby. Stačí, ak na slovný pokyn alebo pomenovanie predmetu, alebo javu reaguje dieťa najprv pohybom, činnosťou alebo vyhľadaním či uchopením predmetu a až neskôr reaguje aj slovne. Táto postupnosť krokov je potrebná na to, aby dieťa porozumelo obsahovému významu slov a jazyk sa postupne stal aj prostriedkom jeho dorozumievania sa so svetom a nástrojom myslenia. Dieťa v tomto období najčastejšie vyslovuje otázku „čo je to?“. Potrebné je, aby sa dieťaťu na tieto otázky od dospelých dostavili aj primerané odpovede.